Ochrana zelene nie je len módna záležitosť - Kapitola 2

Autor: RNDr. Jozef Kadlečík, kandidát na poslanca za Krasňany, Volebné č.9

www.jozefkadlecik.sk

Autor vyštudoval chémiu (vedecký smer) a pedagogiku (Mgr.); doktorát (RNDr.) získal z biochémie. Začínal vo výskume Biologickom ústave SAV, pokračoval na VÚ FTVŠ UK ako vedecko-pedagogický pracovník. V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Lekárskej fakulte SZU Bratislava, kde vyučuje chémiu a biochémiu.

Pokračovanie článku...



Rastlinné hormóny

Rastliny majú svoje regulátory, rastlinné hormóny, rastliny sa vzájomne poznajú, poznajú svojho suseda, s ktorým medzidruhovo súťažia o životný priestor a s ním aj o životný priestor bojujú. Biozáhradky využívajú kooperáciu rastlín pri ochrane pred svojimi konzumentmi- hmyzom. Rastliny sa bránia aj pre vyššími živočíchmi, ktoré poznajú im škodiace a jedovaté rastliny, ale poznajú aj ich liečebný účinok. Niektoré rastlinné hormóny účinkujú aj na živočích, dokonca človeka.

Načo je nám a rastlinám dusík.

Človek má k existencii dostatok kyslíka a jeho úbytok v mestách výraznejšie nepociťuje. Zabúda však, že kyslík má vďaka rastlinám. Obsah kyslíka je vo vzduchu cca 21%, z neho vieme získať cca 5%, ostaná časť sa vracia späť, vydychujeme ho. Postupne sa však jeho obsah v uzatvorených priestoroch vyčerpáva. Ľudia a živočíchy nevytvárajú kyslík.

Kyslíka je aj teda v prírode relatívne dosť, ale pribúda obsah oxidu uhličitého, ktorého je prirodzene vo vzduchu cca 0,03% a cca 78 % (objemových percent ) pripadá vo vzduchu na dusík.

V atmosfére je teda nadmieru dusíka, ktorý potrebujú rastliny na tvorbu bielkovín s katalytickým účinkom, rastlinných enzýmov. Dusík je málo reaktívny až inertný plyn a jeho nízkoenergentické spracovanie na organický dusík dokážu len rastliny, presnejšie mikroorganizmy. Naša technológie je energeticky veľmi náročná, dusík sa používa k syntéze amoniaku a amoniakálnych solí, používaných ako hnojivá (dusičnany) (Duslo Šala).

K zvládnutiu spracovania vzdušného dusíka vďačíme a paradoxne druhej svetovej vojne. Dusičnany potreboval armáda na výrobu strelného prachu, ale potrebovala aj poľnohospodárska výroba, ktorá klasickým hnojením a prísunom dusíka dosiahla strop, hrozil hladomor. Nemeckí chemici štátnu zákazku vyriešili, zvládli umelú syntézou amoniaku a prípravu amoniakálnych hnojív. Bol aj nedostatok masla, zvládlo sa stužovanie tukov a vznikol v tomto čase aj pravý umelé maslo – margarín.

V živočíchoch je dusík súčasťou bielkovín, ich stavebných častíc- aminokyselín. V nich je viazaný amoniak, ktorý sa po ich využití uvoľňuje vo forme močoviny do moču, ktorú využívajú rastliny ako zdroj dusíka.

Rastliny a teplo, mestá a teplo

Rastliny spotrebovávajú aj teplo, človek a jeho technológie produkuje teplo. Ak nie je teplo spotrebované je vyžarované do vzduchu a atmosféry. A teplo ktoré nemôže uniknúť z atmosféry, atmosféru a Zem otepľuje.

Kamenné mestá sa tak stávajú generátormi tepla, správajú sa ako uzatvorené systémy, z ktorých teplo uniká do okolia len veľmi pomaly.

Cez deň sa teplo zachytí v meste, v kameni, betóne a asfalte, zaparkovaných automobiloch; v noci sa z nich uvoľňuje, vyžaruje. Vidiek sa zo zelenými plochami v noci ochladzuje, mesto sa v noci naopak otepľuje. Obyvatelia miest čakajú na vietor, ktorý by teplo z mesta odviedol.

Teplo sa šíri len z teplejšieho telesa na chladnejšie teleso! Posatačuej malý rozdiel teploty jedného a druhého telesa. V súčasnosti sú populárne ekologické zdroje tepla využívajúce tepelné čerpadlá, ktoré využívajú rozdiel teplôt rôznych vrstiev, teplo z teplejšej vrstvy sa akumuluje v zásobníku na zemi. Je to podobný princíp ako v chladničke, kde sa teplo odobraté z vnútra chladničky tepelným médiom dostane von do chladiča, ktorý sa ním ohreje a vnútri chladničky sa postupne ochladí. Teplo z chladničky oteplí miestnosť, kde sa chladnička nachádza.



Voda a život.

Voda a moria poskytujú živým jedincom vodu. Rastliny sa môžu spoliehať na spodnú vodu tečúcou pod povrchom a stále menej sa môžu spoliehať na atmosférickú vodu, tá sa objavuje a dostáva na zem sporadicky. Je to voda odparená z riek a morí a z rastlín.

Vodu vyprodukuje aj doprava spolu s oxidom uhličitý, oxidom uhoľnatým a oxidmi dusíka. Hrubý výpočet ukazuje, že pri dokonalom spálení cca 3 dcl oktánu – najkvalitnejšieho benzínu vznikne asi 1,5 dcl vody, necelých 0,5 l oxidu uhličitého a spotrebuje sa cca 0,3 l kyslíka.

V 1 litri morskej vody je cca 0,8 kg kyslíka. Oxidu uhličitého je v morskej vode však 50 x viac ako vo vzduchu.

Odparená voda je sladká, teda neslaná, rovnako ako sneh alebo ľad, je to „destilovaná“ voda, ale väčšina vody je slaná, kde prevláda chlorid sodný, NaCl.

Slaná voda je pre suchozemské a sladkovodné živočíchy nevhodná a „ jedovatá“. Ste pri mori vody a zomierate smädom. Konzumácia slanej vody živočíchov a väčšinu suchozemských rastlín zabíja.

Dážď a sneh je prakticky destilovaná voda s minimom solí a plynov. Voda získava na tzv. tvrdosti až po rozpustení solí pochádzajúcich zo zeme. Ľadovce plávajú, lebo sú z destilovanej vody, ktorá neobsahuje soli a má nižšiu hustotu ako morská voda. Voda, ktorá odtečie z krajiny sa do vráti len v podobe dažďa, čiastočne vzdušnou vlhkosťou (hmla) . Bez dažďa krajina stratí všetku vodu a zmení sa na púšť.

Má voda pamäť?

Voda má svoju pamäť, soli v nej udržiavajú jej minulosť, podľa zloženia vody vieme odkiaľ pochádza. V každej látka a materiály je zachytená aj jej minulosť. Tento poznatok využívajú stále častejšie archeológovia. Aj u nás sa objavili vo vykopávkach keramické ozdoby, ktoré vysvetľovali ako výsledok vysokej zručnosti obyvateĺov, ktorí ich mali vo svojich hroboch. Analýza materiálu však ukázala, že ich história a výroba sa napísala v Malej Ázii a dostali sa ku nám výmenným obchodom.

My sme prestali vodu zadržiavať v krajine, potrebovali sme ju odviesť pre získanie pôdy, vysušili sme tak celú Východoslovenskú nížinu. Pravidelný prísun dažďovej vody sa zmenil na nárazový, na ktorý nie je kultúrna krajina prispôsobená. Vodné nádrže na záchyt vody zachytia len dažďovú vodu, tento rok už chýbala v dostatočnom množstve.

Nová krajina.

Krajina, kde prevládala lesostep sa zmenila na neprirodzené „umelé“ prírodné spoločenstvá. V súčasnosti máme len poľnohospodársku krajinu, ktorá sa síce postupne útlmom poľnohospodárskej výroby navracia k pôvodnej krajine, ale jej prirodzené rezervoáre vody už v nej nie sú. Vytvárajú sa na miestach, kde z neznalosti minulosti lokality, ale jej ignorovaním, prirodzene vytvárané nádrže vody ničia kultúrnu krajinu, obydlia. Prenos skúseností starších generácii na mladú generáciu nahradil fenomén a primárny zdroj znalostí – internetový zdroj. Všetci sa médiami spracovaní dívajú len do budúcnosti. Ale kto nemá a nepozná minulosť, nemá ani budúcnosť. Presvedčivé tézy budovateľov lepších zajtrajškov : „Rozkážeme vetru a dažďu“ dopadli katastroficky.

V krajine chýbajú prirodzené druhy rastlín a živočíchov, ktoré túto krajinu udržiavajú v rovnováhe. My však potrebuje krajinu, ktorá nám poskytne prostredie pre život a najmä obživu. V súčasnosti je to monokultúrna krajina, kde prevláda druhové minimum, obilie a repka olejná. Vytváranie prostredia pre život je v rozpore s prostredím vhodným pre obživu. Málokto vie, že premena Francúzska na krajinu s najväčšou plochou viníc si vlastne vyžiadala armáda. Víno bolo vhodnejším zdrojom vody ako voda z krajiny. Hygienická voda bola aj v minulosti problém, tak sa pilo víno a pivo. Hrozno jednoduchšie čerpáva vodu zo zeme. My však vinice devastujeme a ničíme, už máme hygienickej vody dostatok.


Máme problémy

Máme tak naraz viacero problémov. Ak však aj z nášho životného prostredia vyženieme zelené rastliny, stromy, kríky, trávnaté porasty, kvety, a tiež vodu, zničíme si prirodzený biotop, prestane byť miesto pre zdravý život.

Potrebuje vtáctvo, to však musí niekde získavať potravu a tou je väčšinou hmyz, ktorý sme vyhnali z obydlí a jeho okolia. Vtáci potrebujú tiež vodu, miesta s priesakovou vodou alebo umelé jazierka, ktoré obsadia vodné živočíchy, potrava pre ďalšie vtáctvo a voda pre cicavce, hmyz a včely. My tieto biotopy rovnako nezmyselne ničíme.

Stromy sú prirodzené pumpy vody a producenti kyslíka, lapače vetra, tepla, ale aj prachu. My viem najlepšie, ktoré patria do mesta, aspoň to si myslia a presvedčujú nás o tom architekti. Architekti, ale paradoxne aj lesníci, tvrdia, že do mesta patria len mestské druhy stromov alebo do mesta stromy vôbec nepatria, robia problémy pri opadnutí listov a ihličia. Podľa niektorých urbanistov do mesta už nepatrí ani tráva, lebo tá sa musí stále kosiť a udržiavať, betón netreba. Podobne sem nepatria ani kríky. Zelenú oázu pri Rollandovej fontáne na hlavnom námestí Bratislavy tvorí teraz, v lete rozpálená dlažba a v zime sú tu trhy a riadny chlad. Vraj tak to tu bývalo kedysi, bez zelene.

Ľudia žijúci v meste si však viac, ako ľudia na vidieku, uvedomujú potrebu zelene a jej zachovania. Vidiek je prirodzene zelený, no aj tam pribúdajú sídla vytláčajúce zeleň.

Stálym otepľovaním sa strácajú aj v našich zemepisných šírkach rozdiely ročných období a 4 ročné obdobia jar, leto, jeseň a zima sa zamieňajú už len za leto a zimu. Na túto zmenu stačilo ani nie 50. rokov. Zmene sa musia prispôsobiť rastliny, tým sa to darí lepšie ako nám.



Chráňme si zeleň a nepodliehajme krátkodobým a zištným záujmom. Väčšina ľudí nie je zištných a prospechárov, nie sú podnikavci a individualisti, u ktorých sa úspech spája s tým, čo všetko vlastním. Väčšine ku spokojnosti a k šťastiu im stačí slnko, čistý vzduch a čistá voda.

Cena vody a zelene bude stále narastať. Chráňme si a rozširujme zeleň. Bez zelene neprežijeme.


Verím, že Vám článok priniesol nové pohľady na zeleň v Krasňanoch a Rači.


S úctou RNDr. Jozef Kadlečík

#Rača #Krasňany #ÚzemnýPlán #ZanašezelenéKrasňany #JozefKadlečík #Voľby2018

0 views